Čo robiť v prípade útoku?

Na úvod si ujasnime, čo je útok. Z teoretického hľadiska môžeme hovoriť o správaní jednotlivca, alebo skupiny jednotlivcov smerovanom voči inému jednotlivcovi, alebo skupine jednotlivcov, ktorého pozorovateľným vonkajším prejavom je fyzické násilie a spúšťačom spravidla snaha o dosiahnutie dominancie, kontroly, resp. zisku na úkor napadnutého oponenta. Žiadna definícia však nie je schopná dostatočne presne vystihnúť všetky aspekty útoku, nehovoriac o skutočnosti, že v snahe o dôsledný popis môže vzbudiť mylný dojem, že dej útoku vždy prebieha podľa nejakých všeobecne platných základných zásad. Uvedená predstava rozhodne nezodpovedá skutočnosti, nakoľko vznik a priebeh takejto situácie v reálnom živote nemožno opísať inak, ako obrovský chaos plný násilia, strachu a stresu, kde neexistujú jasné pravidlá, dokonale úspešná stratégia, ba ani ostražitý rozhodca. V najzákladnejšej podstate sa tu dokonca nejedná ani o výhru, či prehru v zmysle športovej terminológie, ale len o holé prežitie, ktoré samo o sebe možno považovať za jediný merateľný úspech a to aj v tom prípade, ak si z boja odnášame väčšie množstvo modrín, odrenín, nejaké sečné, či bodné rany, prípadne iné poranenia.

Je preto veľmi nebezpečné, že mnoho ľudí najmä tých, ktorí už majú nadobudnuté nejaké skúsenosti zo športového súťaženia v niektorej bojovej disciplíne preceňuje svoje schopnosti vo vzťahu k efektívnemu zvládaniu reálnej bojovej situácie. V relatívnom bezpečí prostredia ringu alebo telocvične, kde vždy platia nejaké pravidlá a obmedzenia môže byť teoreticky každý fyzicky a technicky dobre pripravený človek neporaziteľným šampiónom, no vonku v krutej realite ulice môže naraziť hneď na niekoľko nepríjemných problémov. Pokiaľ dôverne nepozná okolie a ani nemá možnosť pozorne ho preskúmať, automaticky stráca možnosť aplikovať naučené pohybové vzorce či bojové scenáre nakoľko ani len netuší, či už o pár centimetrov ďalej nie je napríklad nejaká skrytá terénna nerovnosť, ktorá ho pripraví o potrebnú rovnováhu a poskytne nečakanú strategickú výhodu oponentovi.

Ďalším nepríjemným aspektom pri zvládaní reálneho útoku je celková neprehľadnosť celej situácie, kedy nik zo zúčastnených s istotou nevie, či sa v prípade boja nezapoja do šarvátky aj ďalší ľudia s úmyslom pomôcť jednej alebo druhej strane konfliktu. V takom prípade väčšinu ľudí napadne, že sa jednoducho dajú na útek (pozn.: v niektorých vypätých situáciách je to skutočne najrozumnejšie riešenie) a týmto spôsobom sa vyhnú nežiaducej fyzickej konfrontácii. No pokiaľ nepoznáte okolie a nemáte ani približnú predstavu kam ísť, môže sa stať, že sa po vysiľujúcom behu ocitnete v ešte odľahlejšej časti, kde vám už vôbec nik nepríde na pomoc. Budete odkázaný len sám na seba a posledné zvyšky síl (pozn.: nakoľko nie všetci sme trénovaní tak, aby sme dokázali udržať najrýchlejšie bežecké tempo minimálne 5 minút vkuse), k tomu poriadne vystrašený s očakávaním toho najhoršieho – výprasku. Samozrejme romantické časy nevinných detských bitiek sú dávno preč a vám v tej chvíli bude jasné, že tento výprask vám lepšom prípade spôsobí nepríjemné zdravotné komplikácie a v tom horšom prípade trvalé zdravotné následky, alebo ohrozenie či stratu života, ak nahneváte naozaj nesprávneho oponenta, ktorý bude svoju domnelú alfa dominanciu presadzovať za akúkoľvek cenu. Presne práve v tejto chvíli dostávajú poslednú ranu z milosti naivné predstavy všetkých optimistov, ktorí by radi riešili podobné životné situácie v duchu odpozorovaných filmových postupov. Boj na filmovom plátne sa jednoducho nikdy nebude podobať ba ani rovnať boju v reálnom živote, pretože choreografia je vopred pripravená, no skutočný boj nie.

Čo robiť v prípade neozbrojeného boja? V prvom rade musím vždy vychádzať z predpokladu, že ak môj oponent nedrží v ruke zbraň, prípadne ju nevidím, neznamená, že nie je ozbrojený. K svojmu oponentovi preto pristupujem (pozn.: pokiaľ ho naozaj dôverne nepoznám), ako k ozbrojenému a s najväčším rešpektom. Dôsledne dodržiavam bezpečnú vzdialenosť, z ktorej mi hrozí menšie riziko, než v prípade blízkej vzdialenosti. Snažím sa dôsledne aplikovať všetky techniky, najmä jednoduché pohyby na zastavenie, alebo odklonenie útoku na moju osobu. Jedná sa o techniky s použitím útoku prstov v podobe vpichu do očí, krku, prípadne kopy primárne smerované na zraniteľné miesta, ktorými sú kolená prípadne genitálie. Pokiaľ dlhú vzdialenosť nie je možné udržať, je potrebné využiť techniky škrtenia, alebo aplikovať údery kolenami a lakťami. Ak je oponentov viac, musíme mať istotu, že pri boji nebudeme strácať zbytočne veľa času na jedného oponenta. Pri viacerých oponentoch je vždy len veľmi malá šanca na prežitie, no ako sa hovorí šanca je vždy, obzvlášť keď ste zahnaný do kúta a nemáte, čo stratiť a ide vám o život.

Je jasné, že pokiaľ nie sme experti v boxe a nevieme technicky precízne útočiť, s najväčšou pravdepodobnosťou skončíme zo zlomeninou článkov prstov, či zápästia. V bežnom živote totiž obvykle nik z nás nenosí na rukách boxerské rukavice, ktoré by ochránili našu ruku. Preto odporúčam v určitých situáciách a pozíciách prednostne používať údery uvoľnenou otvorenou dlaňou podobne, ako keď chceme dať niekomu facku. Aj dobrá facka môže mať v istej chvíli razanciu boxerského háku pokiaľ trafíte to správne miesto. V niektorých prípadoch môže neškodne vyzerajúca facka smerovaná na sánku prípadne ucho oponenta privodiť K.O. alebo prasknúť bubienok.

Samozrejme nechcem vyvolať dojem, že všetci oponenti v reálnom živote, nás budú chcieť automaticky "zabiť", ale aj z malej náhody sa môže stať veľká nehoda. Aj v rámci bežného tréningu stačí, keď prevládnu negatívne emócie nad logickým zmýšľaním, alebo je zvolená nevhodná technika, prípadne dôjde k použitiu neprimeranej sily a už sa nedá nič zastaviť. Potom sa z nás napriek snahe, čo najbezpečnejšie napodobniť rôzne scenáre boja vonku, napriek priateľskej atmosfére a rokom driny počas tých pár osudových sekúnd stávajú obete. V neľútostnej realite ulice sa z nás obete môžu stať ešte rýchlejším spôsobom, často úplne stačí, ak oponent jednoducho nezaváha a využije všetky svoje možnosti, neposkytne nám žiadny priestor a je hotovo. Nepočúva sa to dobre, ale žiadne bojové umenie vám nedá zaručený návod na úspech, alebo odpovede na všetky otázky. Sami sme niekedy frustrovaní poznaním, že techniky, ktoré neustále opakujeme, sú nám v istých situáciách na nič, pokiaľ nedokážeme zastaviť prvú vlnu útoku. Pre získanie potrebného nadhľadu a zdravého názoru o našich skutočných možnostiach pri zvládaní reálnej bojovej situácie v praxi je dobré pozrieť si zábery z reálnych útokov zachytené na bezpečnostných kamerách. Je na nich dobre pozorovateľné, že útočník v našom modernom svete, ktorého sme súčasťou pri výbere svojej obete postupuje podobným spôsobom, ako predátor vo voľnej prírode, pričom v ich plánovaní zhodne zohráva rozhodujúcu úlohu moment prekvapenia. Preto je zarážajúce, aký nedostatok pozornosti venujú mladí, ale aj starší ľudia pri pobyte vonku svojmu bezprostrednému okoliu. Z pohľadu problematiky efektívneho zastavenia prvej vlny útoku je nevšímavosť k dianiu v okolitom prostredí podstatnou strategickou chybou a poskytuje prípadnému agresorovi dostatok príležitostí k tomu, aby mohol vyhliadnutú obeť dokonale zaskočiť. Včas odhalený úmysel útočníka, spolu s priamočiarosťou v boji (efektivitou) a potrebnou dávkou šťastia totiž predstavuje základný predpoklad pre úspešné zvládnutie takejto situácie.

Na viacerých seminároch som sa stretol s názorom, že niektoré údery jednoducho nie je možné vykryť. Do určitej miery je to pravda, ale nie absolútna, pretože v reálnom boji veľa závisí aj od nášho strategického uvažovania, vnímania prítomnosti a napokon od nevyspytateľného šťastia. Napríklad Dan Inosanto v tejto súvislosti hovoril, že počas svojej kariéry testoval rôzne bojové scenáre v spolupráci s policajnými zložkami. Testované prípady konkrétne rozoberali problematiku boja s nožom v situácii keď je ozbrojeným útočníkom laik, ale aj v situácii keď je v úlohe útočníka expert v boji s nožom. Aký bol výsledok? V prípade útoku laika na člena policajného zboru vychádzala pravdepodobnosť prežitia na 10%. V prípade útoku experta v boji s nožom na člena policajného zboru bola šanca na prežitie u napadnutého 1%. Podotýkam, že členovia policajného zboru, ktorí čelili útokom mali bohaté skúsenosti v boji nôž na nôž. Keď si túto skutočnosť uvedomíte, tak sú získané údaje naozaj alarmujúce a čím je človek starší a skúsenejší, tým je jeho frustrácia z uvedeného výsledku oprávnene vyššia, lebo vie ako málo stačí. Jednoducho povedané ak bude niekto o niečo rýchlejší, šikovnejší či originálnejší, tak ani vyhlásený expert v boji s nožom nemá najmenšiu šancu. Nemení na tom nič ani fakt, že ľudské telo sa vie v extrémnych situáciách aj extrémne zachovať a je schopné vybičovať sa k neuveriteľným výkonom a odolnosti, napríklad vyplavením poriadnej dávky adrenalínu a množstva ďalších podporných hormónov do krvi. Smutnou realitou je, že i keď v danom momente necítime bolesť, alebo si neuvedomujeme krvácanie sme stále intenzívne ohrození na zdraví a živote.

Ak ste presvedčení, že sa vám v boji nič z vyššie uvedeného nemôže prihodiť, alebo ste natoľko dobrí, že vám nik nemôže ublížiť nožom, skúste sa pozrieť na niekoľko obrázkov vpravo a skúste si znova premyslieť svoju odpoveď. Je síce do istej miery prirodzené, keď si vo svojej mysli predstavujeme svoju úlohu v boji skôr z pozície neohrozeného generála či hrdinu, kde jednoducho nemôžeme umrieť, nebodaj byť zmrzačení hneď v prvých minútach konfliktu, no je to značne nebezpečná predstava, ktorá nás môže veľmi jednoducho vohnať do stretu, ktorý bude nad naše schopnosti. A kvôli čomu? Len preto, lebo naše ego nám inak nedovolí konať. Smiešne. Preto by sa všetci ľudia, ktorí sa chcú tomuto koníčku venovať dlhodobo alebo sa chcú naučiť aspoň základy boja s nožom kvôli vlastnému prežitiu, mali prv než sa niečo od niekoho naučia poriadne zamyslieť nad tým, či je nacvičovaný scenár aspoň trochu reálny, či má daná technika, resp. metóda šancu fungovať, prípadne si vypočuť, prečo by to tak malo byť. Skúškou správnosti a efektivity naučeného je a vždy bude sparing. Pokiaľ vám inštruktor nevie zodpovedať základné otázky, nemá hlboké znalosti o tom, čo učí a je na zamyslenie čo vám učením vlastne odovzdá. Preto nech je vaše rozhodnutie pri výbere inštruktora vždy to správne, lebo v opačnom prípade sa môže stať, že takúto situáciu zle vyhodnotíte a poriadne za ňu zaplatíte. Platiť však budete iba VY a cena je v takomto prípade poriadne vysoká.

Tipy vo všeobecnosti na prežitie?

  • pristupovať k boju nanajvýš opatrne, očakávať to najhoršie, použiť jednoduché techniky,
  • dodržiavať bezpečnostnú vzdialenosť, čím dlhšia vzdialenosť, tým viac času je na našu reakciu,
  • ukončiť boj, čo najrýchlejšie ako je to možné, ak je možné predísť boju, treba tak urobiť,
  • v prípade boja s nožom, je najlepšie ujsť, jedná sa o život a nikto by nemal hazardovať, nestojí to za to,
  • pokiaľ dôjde na boj, buďte rýchlejší a hlavne prvý, nečakajte na úder od oponenta,
  • v prípade neozbrojeného boja útočiť fackami miesto pästí, eliminujete tak šancu si zlomiť články prstov,
  • vždy sa prispôsobte povahe boja, inak nemáte šancu na úspech, je to ako šach, tá istá stratégia vám môže priniesť úspech, ale aj prehru, záleží s kým hráte.

Samozrejme nie všetko o boji možno povedať jedným článkom, pretože každý sa na boj inak pozerá. Čo je reálne pre mňa, nemusí byť pre iných. Ostaňte, ale verní tomu, čo má reálne otestovaný základ v sparingu pod stresom. Iba to funguje.

We use cookies to personalize content and to analyze our traffic. Please decide if you are willing to accept cookies from our website.